Rodová a uzavretá spoločnosť občín
Žijeme vo zvláštnej dobe, spoločnosti a civilizácii. Jedinec je stredobod, vlastne jediné na čom záleží, všetko ostatné, čo nad ním stojí, je nepriateľom jeho slobody. Rod, občina, štát, akákoľvek moc, či autorita, všetko toto predstavu až mýtické zlo.
Žijeme v značne atomizovanej a otvorenej spoločnosti, ktorá sa teší podpore médii, finančných skupín, i vzdelávacieho systému. Nie je to ale úplne prirodzená spoločnosť. Za dôb starých Slovanov, Mojmírovcov a ešte i Arpádovcov sme žili zásadne inak. Zásadnu zmenu znamenal rozvoj miest, príchod humanizmu, renesancie. Tým bola narušená rovnováha starého sveta. Definitívne bol starý svet u nás porazený za vlády Jozefa II., jeho ,,modernizačnými" reformami, a prijatím západnej kultúry, materializmu, a odvtedy už sa nachádza v neustálej defenzíve.
Aký bol starý, pôvodný svet a náš prirodzený poriadok? Bol založený na uzavretej dedine, na rode, klane, prípadne stave. Ľudia žili v rodoch, a najvyššie nad všetkými rodmi stála dynastia (u nás napr. Mojmírovci, či Arpádovci).
Dnes sú ľudia politicky organizovaní politickými stranami, v tých časoch boli obcami, rodnými regiónmi, stavmi, rodmi, a klanmi.
Obec bola značne uzavretou, ekonomicky samostatnou jednotkou. Ekonomické vzťahy, rodinné väzby boli väčšinou orientovnané dovnútra. Pre človeka v tých časoch bola obec a klan celým svetom, tak bola často i nazývaná. Ostatní ľudia boli vzdialení, cudzí.
Ľudia tých čias žili v malých komunitách, vo vzťahom s málo ľuďmi. O to ale boli intenzívnejšie, hlbšie. Každý človek vedel kam patrí, k akým ľuďom patrí, vedel na koho sa môže obrátiť, kto mu pomôže.
Naproti tomu dnes, v prevažne v mestskej kultúre žijeme v kontakte s až neprirodzeným množstvom ľudí, čo nemá historickú obdobu. Nepriamo úmerne tomu klesá i kvalita vzťahov. Mnohé vzťahy sú dnes povrchné, ba dokonca dnes často sa nemožno oprieť ani o vzťahy, ktoré by mali byť najpevnejšie- manželské, súrodenecké, rodinné, susedské, priateľské. Stačí pozrieť na štatistiky rozvodovosti, ale nejde len o to, a o ne, lebo to je zložitejšie, ale o tom niekedy inokedy.
Každá obec mala často svoje vlastné rituály, zvyky, normy, overené predošlými generáciami, niekedy odlišné už len od okolitých dedín. Veľké presuny obyvateľov neexistovali, ľudia žili spätí s prírodou, so svojou pôdou.
Na čele spoločenstiev stáli náčelníci, patriarchovia, prípadne rady, či tí, čo zastupovali moc vládcu a dynastie. Tí požívali úctu, a vážnosť, podriadenie sa a hierarchia boli základom vtedajšieho sveta, a považovali sa za prirodzené.
Objavovali sa i prvky stavovského usporiadania, ktoré sa neskôr rozvinulo. Vyčlenila sa kasta bojovníkov, a družina panovníka. Tá ochraňovala roľníkov, rod, dediny, a slúžila vládcovi. Prelievala svoju krv za iných. V tradičných spoločnostiach (za čias Mojmírovcov, a Arpádovcov) bola vždy najviac cenená obeta.
Preto pohanskí i kresťanskí kňazi zaujímali popredné miesta a spoločenskú úctu. Pretože prináśali obetu za ostatní ľud, a žehnali mu. Zohrávali dôležitú úlohu v rituáloch komunity a jej kontinuity.
Bojovníci prinášali veľkú obetu, v podobe vlastných životov a krvi. Preto ich, vyčleňujúca sa kasta zaujala v hierarchii spoločnosti dôléžite miesto, neskôr sa formujúcej šlachty. Tá neplatila dane, na rozdiel od ostatných, ale platila daň z krvi, teda inými slovami mala vojenskú povinnosť.
Teda v tých časoch bola sociálna hierarchia budovaná na základe povinností voči celku a podstúpenej obety. Bojovníci plnili funkciu pre obranu spoločnosti a vládnucej dynastie a preto mali reśpektované miesto.
Dnes hierarchia nie je v spoločnosti budovaná na základe toho, kto čo robí pre ostatných, kto akú obeť, či obetu prináša pre spoločnosť a celok, ale výhradne na základe peňazí. Stavovskú spoločnosť vystriedala triedna, ćiže založená výhradne na majetku. Preto máme celebrity namiesto bojovníkov, politikov namiesto patriarchov, a média namiesto žercov a duchovných, a nakoniec finančné skupiny a oligarchov namiesto dynastie.
Stará spoločnosť bola organicky prepojená, zmyslom hierarchie bola špecializácia a vzájomná pomoc druhým, dnes je zmyslom nerovnosti zarábanie peňazí a obohatenie sa, často na úkor druhých, ba i celku.
Zmyslom autority bola opäť služba spoločnosti, obrana a zachovavanie tradícii, vynucovanie dodržiavania noriem komunity. Autorita nebola, ako je chápaná dnes, teda ako svojvolné uplatňovanie vlastnej vôle, ale naopak, plnenie vyššej vôle, ktorú zastupovali zdedené normy, či vôla vládcu. Preto boli autority v tých časoch pokornejśie než súčasné elity, ktoré ochraňujú len svoje vlastné peniaze.
Preto boli otcovia v tej dobe maplnení pokorou, lebo vedeli, že nad nimi je autorita patriarchov a náčelníkov. Preto boli patriarchovia a úradníci naplnení pokorou, lebo vedeli, že nad nimi je vládca. Len ten mohol byť autoritou, kto sám vedel poslúchať, dokázal sa podriadiť a mal pokoru a bázeň.
Starý svet bol uchránený od vnútornej disharmonie, od vykorenenosti, ktorej čelí dnešný, moderný človek, ktorý často nevie kam patrí, nevie kým je, a nevie sa vysporiadať s mnohými prirodzenými vecami, ktoré naši predkovia prekonávali pomocou nespočetného množstva rituálov, a v spoločenstve s druhými a kontinuitou.