Zo Západu nám tu širia nové, cudzie pohľady na rodinu a vzťah muža a ženy. Poučujú nás o rodovej rovnosti, o rovných príležitostiach a podobných cudzáckych novinkách.

V našej kultúre ale rovnosť neexistuje, je tradične hierarchická, a to platí i pre vzťah muža a ženy. Tak ako kráľovi prináleží autorita v štáte, tak mužovi prináleží autorita v rodine. Nie pre jeho vlastné dobro, ale predovšetkým pre dobro rodiny, aby ju chránil, viedol, a obetoval sa za ňu. Rola hlavy rodiny je odleskom postavenie monarchu v spoločnosti.

Tak ako ľudia, dediny a rody sa utiekajú ku kráľovi a jeho družine, tak žena vzhliada k svojmu mužovi. A ten si musí byť vedomí svojej role, ktorá mu právom prináleží. Teda jeho osoba musí ísť zvyšku rodine príkladom vo vyrovnanosti, umiernenosti, obetavosti a zmyslu pre česť, musí byť preniknutý pokorou a sebadisciplínou. Iba tak dokáže muž naplniť svoje vznešené poslanie.

Preto je potrebná i výchova k patriarchátu, u mužov, ale i u dievčat. Pokiaľ nebudeme chlapcov vychovávať k úcte k autorite, k pokore k prirodzeným autoritám a k bázni, tak nikdy nebudú vedieť správne uplatňovať vlastnú autoritu, ale stanú sa buď slabými, nezodpovednými, alebo tyranmi. Nenaučia sa vážiť si ženy, brať ich také aké sú, a nenaučia sa byť ženám oporou. Pokiaľ ich nenaučíme zodpovednosti, zmyslu pre povinnosť, sebadisciplíne a správnemu postoju k práci, nikdy nebudú schopní zaujať miesto, ktoré im prináleží a plniť poslanie, ktoré im bolo dané. Ak sa nám to nepodarí, tak muži nebudú nikdy spokojní, a ani ženy nebudú s takým stavom vnútorne spokojné, a hlavne bude to na ujmu rodine, a celej spoločnosti.

Teda spoločnosť i rodina u nás musia byť usporiadané harmonicky, zodpovedne a hierarchicky, nemožno robiť experimenty, ani na rodine, ani na spoločnosti.

Žijeme vo zvláštnej dobe, spoločnosti a civilizácii. Jedinec je stredobod, vlastne jediné na čom záleží, všetko ostatné, čo nad ním stojí, je nepriateľom jeho slobody. Rod, občina, štát, akákoľvek moc, či autorita, všetko toto predstavu až mýtické zlo.

Žijeme v značne atomizovanej a otvorenej spoločnosti, ktorá sa teší podpore médii, finančných skupín, i vzdelávacieho systému. Nie je to ale úplne prirodzená spoločnosť. Za dôb starých Slovanov, Mojmírovcov a ešte i Arpádovcov sme žili zásadne inak. Zásadnu zmenu znamenal rozvoj miest, príchod humanizmu, renesancie. Tým bola narušená rovnováha starého sveta. Definitívne bol starý svet u nás porazený za vlády Jozefa II., jeho ,,modernizačnými" reformami, a prijatím západnej kultúry, materializmu, a odvtedy už sa nachádza v neustálej defenzíve.

Aký bol starý, pôvodný svet a náš prirodzený poriadok? Bol založený na uzavretej dedine, na rode, klane, prípadne stave. Ľudia žili v rodoch, a najvyššie nad všetkými rodmi stála dynastia (u nás napr. Mojmírovci, či Arpádovci).

Dnes sú ľudia politicky organizovaní politickými stranami, v tých časoch boli obcami, rodnými regiónmi, stavmi, rodmi, a klanmi.

Obec bola značne uzavretou, ekonomicky samostatnou jednotkou. Ekonomické vzťahy, rodinné väzby boli väčšinou orientovnané dovnútra. Pre človeka v tých časoch bola obec a klan celým svetom, tak bola často i nazývaná. Ostatní ľudia boli vzdialení, cudzí.

Ľudia tých čias žili v malých komunitách, vo vzťahom s málo ľuďmi. O to ale boli intenzívnejšie, hlbšie. Každý človek vedel kam patrí, k akým ľuďom patrí, vedel na koho sa môže obrátiť, kto mu pomôže.

Naproti tomu dnes, v prevažne v mestskej kultúre žijeme v kontakte s až neprirodzeným množstvom  ľudí, čo nemá historickú obdobu. Nepriamo úmerne tomu klesá i kvalita vzťahov. Mnohé vzťahy sú dnes povrchné, ba dokonca dnes často sa nemožno oprieť ani o vzťahy, ktoré by mali byť najpevnejšie- manželské, súrodenecké, rodinné, susedské, priateľské. Stačí pozrieť na štatistiky rozvodovosti, ale nejde len o to, a o ne, lebo to je zložitejšie, ale o tom niekedy inokedy.

Každá obec mala často svoje vlastné rituály, zvyky, normy, overené predošlými generáciami, niekedy odlišné už len od okolitých dedín. Veľké presuny obyvateľov neexistovali, ľudia žili spätí s prírodou, so svojou pôdou.

Na čele spoločenstiev stáli náčelníci, patriarchovia, prípadne rady, či tí, čo zastupovali moc vládcu a dynastie. Tí požívali úctu, a vážnosť, podriadenie sa a hierarchia boli základom vtedajšieho sveta, a považovali sa za prirodzené.

Objavovali sa i prvky stavovského usporiadania, ktoré sa neskôr rozvinulo. Vyčlenila sa kasta bojovníkov, a družina panovníka. Tá ochraňovala roľníkov, rod, dediny, a slúžila vládcovi. Prelievala svoju krv za iných. V tradičných spoločnostiach (za čias Mojmírovcov, a Arpádovcov) bola vždy najviac cenená obeta.

Preto pohanskí i kresťanskí kňazi zaujímali popredné miesta a spoločenskú úctu. Pretože prináśali obetu za ostatní ľud, a žehnali mu. Zohrávali dôležitú úlohu v rituáloch komunity a jej kontinuity.

Bojovníci prinášali veľkú obetu, v podobe vlastných životov a krvi. Preto ich, vyčleňujúca sa kasta zaujala v hierarchii spoločnosti dôléžite miesto, neskôr sa formujúcej šlachty. Tá neplatila dane, na rozdiel od ostatných, ale platila daň z krvi, teda inými slovami mala vojenskú povinnosť.

Teda v tých časoch bola sociálna hierarchia budovaná na základe povinností voči celku a podstúpenej obety. Bojovníci plnili funkciu pre obranu spoločnosti a vládnucej dynastie a preto mali reśpektované miesto.

Dnes hierarchia nie je v spoločnosti budovaná na základe toho, kto čo robí pre ostatných, kto akú obeť, či obetu prináša pre spoločnosť a celok, ale výhradne na základe peňazí. Stavovskú spoločnosť vystriedala triedna, ćiže založená výhradne na majetku. Preto máme celebrity namiesto bojovníkov, politikov namiesto patriarchov, a média namiesto žercov a duchovných, a nakoniec finančné skupiny a oligarchov namiesto dynastie.

Stará spoločnosť bola organicky prepojená, zmyslom hierarchie bola špecializácia a vzájomná pomoc druhým, dnes je zmyslom nerovnosti zarábanie peňazí a obohatenie sa, často na úkor druhých, ba i celku.

Zmyslom autority bola opäť služba spoločnosti,  obrana a zachovavanie tradícii, vynucovanie dodržiavania noriem komunity. Autorita nebola, ako je chápaná dnes, teda ako svojvolné uplatňovanie vlastnej vôle, ale naopak, plnenie vyššej vôle, ktorú zastupovali zdedené normy, či vôla vládcu. Preto boli autority v tých časoch pokornejśie než  súčasné elity, ktoré ochraňujú len svoje vlastné peniaze.

Preto boli otcovia v tej dobe maplnení pokorou, lebo vedeli, že nad nimi je autorita patriarchov a náčelníkov. Preto boli patriarchovia a úradníci naplnení pokorou, lebo vedeli, že nad nimi je vládca. Len ten mohol  byť autoritou, kto sám vedel poslúchať, dokázal sa podriadiť a mal pokoru a bázeň.

Starý svet bol uchránený od vnútornej disharmonie, od vykorenenosti, ktorej čelí dnešný, moderný človek, ktorý často nevie kam patrí, nevie kým je, a nevie sa vysporiadať s mnohými prirodzenými vecami, ktoré naši predkovia prekonávali pomocou nespočetného množstva rituálov, a v spoločenstve s druhými a kontinuitou.

Pán minister Lajčák uverejnil článok obhajujúci našu vojenskú prítomnosť v Afganistane:

https://lajcak.blog.sme.sk/c/345698/Preco-sme-v-Afganistane.html

No, zaujímavé. Pán minister tvrdí, že naša prítomnosť v Afganistane je legitímna, pretože sme tam na pozvanie afgánskej vlády. Zabudol dodať, že vlády dosadenej Američanmi. Pán Lajčák tvrdí, že terorizmus je hrozbou aj pre nás. Áno, ale hrozbou pre nás a našu mládež sú aj afgánske drogy, do obchodu s ktorými je podľa mnohým zapletená aj afgánska vláda a ktorých vývoz sa rozmohol po zvrhnutí hnutia taliban, ktorý, nech bol aký bol, tak aspoň zakazoval drogy a ničil polia určené na ich produkciu.

Potom pán minister sa nás snaží vyburcovať odrezanými hlavami príslušníkmi talibanu. Pán minister, pri tom morálnom rozhorčení ste zabudli na spálené telá Srbov pri bombardovaní Juhoslávie? Aj tam hádzal bomby taliban? Zabudli ste na údajne únosy ľudí a odoberanie a obchod s ľudskými orgánmi v Kosove a Albánsku? Kohože z toho podozrievali? Taliban, či priateľov, chránencov najväčších šíriteľov slobody a demokracie.

Dnes USA vo svete vedú zápas i proti našim hodnotám, za demokraciu, proti našej predstave morálky a za konzum, proti každej hierarchii a tradíciam. Aby sme sa mi, Slováci, jedného dňa nezobudili, a nezistili sme, že i mi sme pre nich teroristi, keď sa im to hodí.

Slovenskí vojaci nepatria do Afganistanu, neni to ich krajina, neni sú to naše záujmy. Ak teda tam tak chcú ísť, nech tam idú a nech pôsobia, ale nie za naše peniaze. Za americké, alebo zadarmo, ako tí afgánski povstalci.

Západná pokrokovo- demokratická, amerikanizovaná (a konzumná) civilizácia, u nás sa tak rozťahujúca,  pretrháva prirodzené väzby a vzťahy v spoločnosti. Zničili vzťah vazalov ku kráľovi, ba celú monarchiu, ako takú, a dnes vo svojom svätom boji za lepší a slobodnejší svet, útočia na ďalšie, podľa nich asi zastaralé inštitúcie starého sveta. Mám pocit, že najviac rodinu, hierarchickú rodinu. Spochybňuje sa nám hierarchický vzťah medzi deťmi a rodičmi, medzi mužom a ženou. A takisto tu akoby už nebolo miesto pre starých ľudí.

Ako aj, keď západná kultúra si váži len výkonnosť, úspech, peniaze, slávu, celebrity, krásu a zdravie? Aké miesto v nej má starý, chorý a často na pomoc druhých odkázaný človek? Aký význam má v nej úcta k starším?

V našej pôvodnej kultúre, na rozdiel od americkej, sa človek od mala učil pokore, bol k nej vedený a vychovávaný. Vekom si osvojoval umiernenosť, rozvahu, viedol zápas so svojimi slabosťami, nedostatkami, učil sa od svojich predkov, učil sa tradície, pravidlá a osvojoval si hodnoty. Prešiel životnými skúškami, trápeniami i úspechmi, víťazstvami, ale i pádmi, šťastím, ale i sklamaním.

V starobe človek má veľa toho, čo môže dať spoločnosti, deťom, vnukom. Poučenie, radu, životný nadhľad. Nezabúdajme, keď zomrie človek, akoby zhorela celá knižnica. V televízii sa dozviete o dejinách 2. svetovej vojny, ale od starých ľudí sa dozviete o minulosti vlastných predkov, o vašich dejinách, ústnym podaním, ktoré je tak jemné a tak ľahko sa jeho obsah stratí v priebehu generácii.

A neosvojujme si len ten západný ideál staroby, kde starí ľudia cestujú po svete, žijú ,,aktívne". Vážme si i chorobu, i chudobu, a konajme podľa toho. I keď to je v dnešnej dravej dobe, kde každý bojujeme o prežitie, neľahké, snažme sa, aby starí ľudia v našej spoločnosti mali dôstojné miesto a necítili sa ani nepotrební, ani odvrhnutí, ani opustení.

A pri dnešnom rozvrate rodín, nezabúdajme na dôležité miesto starých rodičov, hlavne  v živote vnukov.

A, samozrejme, žime tak, aby sme v starobe dosiahli určitý stav ducha, lebo dnes je zvyčajné to, že je všetko prevrátené, že sa ženy správajú ako muži, muži ako ženy, takže aby sme v našej krajine neskončili tak, že starí ľudia budú na nerozoznanie od amerických tínedžerov.

Marko Perković, Môj dedo a ja:

https://www.youtube.com/watch?v=lSPpwwz29g8

Ľavicový volič hladá svojho záchrancu, podobne i pravicový volič u nás hľadá svojho ,,spasiteľa". Kým ľavicový volič si prešiel podporou Ľuptáka, Mečiara, Fica, pravicový tiež naivne hľadá. Teraz myslím ten dobre známy typ ,,intelektuálneho" pravicového voliča. Sem-tam mu vystúpi hore nejaká nádejná hviezda. Niekto férový, neskorumpovaný, technokratický, či originálny mysliteľ, s premúdrelými riešeniami na všetko, či nejaký správny intelektuálny snob. A on, tento volič,  sa upne na neho, s pocitom, že Slovensko je zachránené.

Snáď niekto ako Radičová, niekto ako Žitňanská z SDKU, niekto ako Richard Sulík?

A potom príde to, vždy sa tak smutne opakujúce vytriezvenie, keď keď tento typ pravicového intelektuála zistí, že svet sa netočí okolo kaviarničky, kde sa schádzajú slovenskí ,,intelektuáli", ani že časopis .týždeň nevyjadruje názory väčšiny ľudí v tejto krajine, ba skôr zanedbateľnej menšiny.

A zrazu zistí, že s promilovou podporou sa Slovensko nezmení. Potom zostane ten sebatrýznivý pocit, že sme Slovensko mohli zachrániť, ale opäť sme prehrali. Hríb bude mať námet na ďalšie ,,depresívne" Lampy a svet pôjde ďalej.

Dnes mám pocit, že viacerí opäť hľadajú niekoho takého, do koho vložia svoje, už toľko krát sklamané nádeje. A poniektorí ho možno našli v osobe Rada Procházku.

Pán Procházka na mňa nepôsobí dobre, práve naopak. Neviem vôbec, čo na ňom, ako prezidentskom kandidátovi,   by ma malo osloviť. Jeho životnom príbehu, či spôsobe komunikácie, alebo snáď jeho charizma? Neviem, ale to je len môj bezvýznamný pocit.

Ale, buďme vecní, a pozrime na jeho program Alfa. Ako ho vnímam, ako monarchista a človek, čo žije na Slovensku?

Program Alfa je podľa mňa pre Slovensko nezaujímavý, miestami nebezpečný, a nič neriešiaci. Mám pocit, že len vyvoláva plané nádeje. Pán Procházka správne menuje mnohé problémy, od vysokých daní, po neefektívne nakladanie s verejnými prostriedkami. Ale to snáď vieme všetci, nie každy to vie pomenovať, ale to sú postoje, všeobecne zdielané väčšinou. Pán Procházka neobjavil Ameriku. A riešenia, ponúkané p. Procházkom?

Vraj obmedzenie zadlžovania na volebné cykly.  Chceli demokraciu a teraz by ju radi ústavne obmedzovali, lebo ľudia a ani demokratickí politici, u nás, ani v zahraničí nie sú schopní zvládnuť ani základnú vec, ako to, že sa nedá ísť každý rok do väčších dlhov?

Návrh je ale nezmyslom, podľa mňa. Vláda niekedy sa musí i zadĺžiť. A tiež, nie  je zadĺženie, ako zadĺženie, aj človek si dnes, žial, niekedy musí zobrať hypotéku, musí niekedy požičať na vzdelanie, na auto, ktoré napríklad potrebuje kvôli práci. Môže si požičať na rozbeh podnikania. Na kúpu výrobných prostriedkov.

Takisto si ale človek môže požičať i na nepotrebné nezmysly, či na spotrebu, na konzum.

Takisto to je so štátom. Ten sa môže dostať do rôznych situácii, do vojny, môžu ho zasiahnúť prírodné katastrofy, dopadnúť naň zahraničné vplyvy. Pán Radoslav Prochazka si snáď myslí, že celý svet sa bude zrazu riadiť podľa slovenských volebných cyklov? Snáď si agresor povie:,,Počkajme, teraz Slovensku končí vláda, budu volby, nemôžu prekročiť deficit, tak ich nenapadneme našou armádou, lebo by si nemohli ani požičať na vyzbrojenie, počkáme pár mesiacov, potom ich napadneme, aj to len na štyri mesiace, aby následne stihli do nových volieb vyrovnať rozpočet". Naozaj tragikomická predstava.

Teoretizovanie je jedna vec, avšak realita a reálna diskusia sa musí opierať o históriu, skúsenoťi a znalosť minulosti, o tradície a zvyky predkov, ich prax a múdrosť a skúsenosť.

A aké je teda riešenie? Keď teda demokratickí politici nie sú (a nielen u nás, ale ako vidieť, skoro všade na svete) schopní a ochotní zastaviť zadlžovanie štátu?

Odpveď a skúsenosť predkov nám ukazuje odpoveď na tento problém- monarchiu. Monarcha nevládne na štvorročné cykly, a tak dlhy, čo si narobí, musí i splácať, a preto si nepožičiava s takou vervou, ako naši politici, a, keď si aj požičiava, tak iba keď to je nevyhnutné, alebo potrebné. Na riešenie nečakaných udalostí, prípadne nevyhnutné rekonštrukcie krajiny.  Zároveň po ňom nastúpi na trón jeho syn, a žiaden rodič nemá potrebu úmyselne zanechať svojim deťom dlhy.

Takže by som sa radšej inšpiroval skúsenosťami predkov so správou štátu, než nejakými abstraktnými, možno ani empiricky neoverenými technokratickými riešeniami.

Pán Prochazka navrhuje profesionalizáciu štátnej správy. To už navrhovalo toľko ľudí, a ako to dopadlo. Každá strana a politici si chcú uplatňovať vplyv, lebo okolo seba si musia vytvárať klientské vzťahy, kvôli vlastnému prežitiu, ekonomickému, mocenskému a politickému.

Tu opäť pomôže len návrat ducha hierarchie, zmyslu pre povinnosť a autority. Jedine monarcha dokáže profesionalizovať verejnú a štátnu správu, lebo vládca sa necíti ohrozený, ani šikovnými, ani slušnými ľuďmi, jeho moc je nespochybniteľná, nemá potrebu si budovať neefektívne a na štáte parazitujúce štruktúry, a  menovať všade neschopných ľudí,  svojích straníckych známych a prehnane politizovať správu štátu.

Takisto sa mi zdá, že p. Procházka len hovorí, na čo majú ľudia nárok, a nepriamo znižuje  autoritu štátu. Štát musí byť efektívnejší, to nie je objav Ameriky, ale takým sa nestane len tým, že budeme kritizovať a z občanov robiť autority. Tu akoby sa prevracala hierarchia.

Nebezpečne vnímam slová o adresnej a vymožiteľnej zodpovednosti tých, ktorým občania zveria funkcie. To znie dobre, ale v celkovom mixe to môže zase viesť len k ďalšiemu podkopaniu autorít. A kto vlastne posúdi, že niekto zlyhal? Voči komu. Média, nejaká jakobínska masa verejnej mienky? Naše ,,efektívne" súdy?

Áno, zodpovednosť musí byť, koho panovník menuje do funkcie, a ten zlyhá, či korupciou, či inak závažne, toho panovník nahradí, či zákonne potrestá, koho usvedćia. Ale kto iný je povolaný na to? Takto reprezentovať všeobecný záujem? Dnes je nejaká dôveryhodná autorita? Či zavedieme len zase kritiku všetkého? A kde to povedie? K anarchizmu? Rozvratu štátu a spoločnosti?

Potom p. Procházka rozoberá zefektívnenie parlamentu a právnu istotu, Ja, a mnohí monarchisti, by sme celý parlament zložený zo strán  razom zrušili, snáď by ho mohol nahradiť nejaký snem bojarov, stavov, starešinov, náčelníkov, a duchovných elít národa, avšak s obmedzenými právomocami, iba ako vyvažovací prvok v štáte. Ja nemám pocit, že by naši poslanci ma zastupovali, či boli povolaný riadiť krajinu a robiť najlepšie svoju úlohu.

A tak ďalej. Niektoré návrhy sú aj také, o ktorých by sa dalo diskutovať, celkovo je ale ALFA pre mňa neakceptovateľny program, ktorý nedokáže rieśiť problémy krajiny.

Uvedomme si, čo v ALFE chýba, alebo čomu sa tam venuje malá pozornosť. Návrat monarchie ALFA nevníma ako základ obnovy štátu, takisto obnova hierarchického poňatia štátu tam akosi nemá významné miesto. Slovensko ma problém s autoritami, s úctou k autoritám, čo je jeden z najzávažnejších problémov. Dnes napríklad už hierarchická a rozšírená rodina ani snáď neexistuje. Čo s tým? Koľko sa v ALFE venujeme problému vyľudňovania vidieka, zániku roľníckeho stavu?

Snáď Slovensko dokážu zachrániť len nejaké technokratické reformy? To je najzávažnejší problém? A čo západný vplyv, prenikanie hodnôt konzumu, zábavy. Nezdravý vplyv médii a celebrít a televíznych programov na výchovu mladej generácie.

Všetko je dobre, ale k čomu sú ľudia vychovávaní? K tomu, aby si vážili prácu, hodnoty? Aby boli pokorní? Skromní? Nie, dnes máme západné konzumné hodnoty, a potom sme prekvapení, že mladí sa nám zadlžujú kvôli konzumu a spotrebe, že sa rozpadajú vzťahy a nevznikajú manželstva, nerodia sa deti, vyľudňuje sa vidiek, narastá kriminalita.

ALFA podľa mňa nič nerieši. Preto i tu, aj na našich stránkach sa v budúcnosti budeme snažiť priniesť naše predstavy o spoločnosti, vychádzajúc z našich dejín a zo skúseností predkov.

Majú ľuďia na Slovensko citovú, emotívnu potrebu kráľa? Som presvedčený, že áno. My kráľa chceme! My kráľa potrebujeme! Zbavili nás kráľa a urobili z nás siroty, bez vládcu sme ako deti bez milujúceho a starostlivého otca.

Zaviedli nám na Slovensku cudziu formu vlády, zo Západu, americkú republikánsku demokraciu, snáď sme ju i rozumom akceptovali poniektorí. V školách nás učia vernosti systému, média nás vedú k nej. Sme neustále prevychovávaní. Ale vnútorne sme sa nezriekli kráľa. Nenaučili sme sa milovať demokratických politikov. Naopak, akosi vnútorne cítime stále vernosť vládcovi, a našich demokraticky zvolených politikov vnímame ako tých, čo zaberajú miesto, ktoré im nepatrí a nemôže patriť. Nikdy sme sa nenaučili milovať našich politikov, ba často si ich ani nevážime. Stále vnútorne odmietame systém zo Západu.

Naši predkovia, s bázňou, úctou a láskou padali na kolená ped svojim vládcom. Pred ktorým politikom padneme na kolená my, dnes? Pred žiadnym, lebo vieme, že žiaden nie je patriarchálnym otcom nás všetkých, našou súčasťou, niekym hore. Symbolom suverenity štátu.

Tak ako každý človek túži po otcovi, milujúcom a starostlivom, a každý potrebuje otca, spravodlivého, obetavého a pracovitého, tak i náš ľud túži po kráľovi- otcovi, ktorý by bol ochraňujúcim patriarchom, strážcom spravodlivosti, ochrancom bezbranných, symbolom štátu, a tým, čo udržiava poriadok sveta a jeho nemennosť.

Moderný štát, jeho západnú teoretickú predstavu, si naši ľudia nikdy neosvojili, lebo pre nich je dôležitý osobný vzťah. Abstraktné a neosobné formy, úradnícky aparát, politické strany a parlamentné mašinérie, štát ako chladný a anonymný systém. To je príliš cudzie nášmu človeku, ktorý potrebuje predovšetkým osobný vzťah k inému človeku, a nie k bezduchému aparátu, anonymnému systému, či nejakým abstraktným ideám, a cudzím mechanizmom.

Práve kráľ ako človek z mäsa a kostí, ako niekto, kto je zaradený do vzťahu s nami, priam otcovského vzťahu, túto potrebu dokonale spĺňa, jeho miesto v štáte je tak prirodzené, ako miesto otca, či starého otca v rodine.

Často sa ľudia pýtajú, aký majú monarchisti postoj v diskusiách o geneticky modifikovaných potravinách. Pokúsim sa odpovedať. Monarchia považuje roľníctvo za dôležitý a vážený spoločenský stav. Potravinová sebestačnosť, a to nielen na štátnej úrovni, ako sa dnes s obľubou prezentuje v médiách a politikmi, ale i na lokálnej (v rozsahu, v akom je to reálne možné) je základom suverenity štátu a slobody pre ľudí, ktorí v ňom žijú.

Roľníctvo a zdravý vidiek zachovávajú hodnoty predkov a predávajú ich dalej, novým generáciam. Vidiek učí spoločnosť úcte k rodine, k pôde, k slobode. Nemožno sa diviť, prečo bol vidiek v 20. storočí, za totalít, takým terčom útokov,  rozkulačovania, kolektivizácie, presunov obyvateľstva, a vlastne je ním aj dnes.

Totality (a dnešok k nej naozaj smeruje) neznesú slobodného človeka, totalita potrebuje čo najviac neslobodných, závislých, a kontrolovaných ľudí. Naproti tomu, monarcha, ten sa o slobodných ľudí opiera. Dnes moc v spoločnosti pramení z peňazí, korupcie a finančných skupín, a oni sa boja ľudí, lebo tí ich radi nemajú. Monarcha sa ľudu nebojí, ľud si ho váži, a miluje ho. Monarcha je spojený so svojim ľudom, chráni ho, je garantom zákona, poriadku sveta, slobody. Monarcha symbolizuje suverenitu štátu.

Samostatne hospodáriaci roľník, ktorý je nezávislý, ktorý zásobuje spoločnosť kvalitnými potravinami a váži si skromnosť, pracovitosť a nepotrebuje konzumné vymoženosti, slávu, ani luxus, to je najväčšia hrozba pre dnešných mocných.

Preto je tu možno snaha vybudovať i poľnohospodárstvo na spôsob obrovských továrni, kde by pôda a vyrobné prostriedky boli sústredené do rúk úzkeho okruhu oligarchov, a nie rozložené rovnomerne medzi čo najširšiu populáciu.

To môže byť i jeden z dôvodov podpory takýchto plodín, podľa mnohých monarchistov.

Zástancov geneticky modifikovaných plodín poškodzuje i ich podozrivá argumentácia. Tak nám napríklad tvrdia, že ľudstvu, hlavne v rozvojových krajinách,  pre nedostatok pôdy, hrozí hlad, a genetický upravené plodiny nás zachránia. Takže nakoniec z veľkých firiem ako Monsanto spravíme ešte filantropov a záchrancov sveta.  Potom nech nám vysvetlia, prečo ležía neobhospodárované také rozlohy pôdy, aké ešte v histórii neboli? Stačí sa rozhliadnuť po slovenskom vidieku, ako upadol chov hospodárskych zvierat, ako zarastajú bývalé pasienky, ako sa zaobchádza s úrodnou pôdou, a ako sa ničí poľnohospodárstvo. Pozrime sa na Ukrajinu, koľko tam je pôdy, do Ruska, Argentíny, Uruguaya. Pôdy je dosť, len mám pocit, že veľké firmy chcú zachrániť jedine vlastné zisky, chcú ich maximalizovať vďaka geneticky modifikovaným potravinám, nehľadiac na nič iné než zisky. Je vôbec tu  možná diskusia, ak druhej strane, monarchistom, ide o budúcnosť, deti a záujmy všetkých, a druhej strane o finančné zájmy? Média nie sú nezávislé, a preto ani od nich nemožno čakať, že danú diskusiu korektne otvoria.

A humanitárne motívy zástancov geneticky upravených plodín? V rozvojovom svete ľudia žijú z poľnohospodárstva, takže ako im pomôže, keď im tam dovezieme lacné potraviny, ktoré zničia ich vlastných roľníkov, ktorí nedokážu konkurovať lacným západným potravinám? Celé masy prídu o obživu a stanú sa závislými na západnej ekonomickej pomoci, ktorú ale nefinancujú finančné skupiny podnikajúce v oblasti geneticky modifikovaných potravín, ale západná stredná vrstva. Cez ňu uplatňujú svoj vplyv západné vlády, ktoré sú v područí vlastných finančných skupín a oligarchie.

Práve preto monarchisti na celom svete oživujú zápas za legislatívu, ktorá by zamedzila neobmedzenému šíreniu geneticky modifikovaných plodín. O tom sa ale v oficiálnych médiách moc nepíše. O tomto ľudovom odpore.

V Maďarsku, aj vďaka monarchistom, sa pestovanie geneticky modifikovaných organizmov (ďalej len GMO) zakázalo priamo v ústave.  Maďarské ministerstvo pre rozvoj vidieka v rámci osvety uskutočnilo množstvo podujatí, aby ľuďom vysvetlilo, prečo je lepšie, aby Maďarsko bolo  bez GMO. Maďarská vláda, i pod vplyvom monarchistov, zaviedla prísnu kontrolu osiva i potravín. Maďarské zložky s podporou monarchistov a zvolením štátu zlikvidovali polia americkej spoločnosti Monsanto, kde táto zahraničná firma pestovala GMO kukuricu.

Čo zatiaľ robia naši politici? A prečo o tomto mlčia hlavné média? Podľa prieskumov väčšina ľudí v Európe rozhodne odmieta GMO. Toto je tá vláda ľudu, o ktorej nás tak presviedčajú?

GMO je najviac tolerované v krajinách s najmocnejšou oligarchiou, s politicky najslabšou strednou triedou. A to sú USA, kde historicky vládne úzka elita, Argentína, Uruguay. Tam je moc v rukách veľkých firiem oveľa viac ako v Európe. Tu ešte stále je stredná vrstva a tradícia monarchie, a preto stredná vrstva sa ešte stále dokáže zorganizovať a brániť. Otázka je dokedy, keď vidíme, ako stredná trieda u  nás ekonomicky i politicky potláčaná, ako sa presadzujú antimonarchistické demokratické hodnoty (skrze média a tretí sektor, často financovaný z USA), ktoré zvýhodňujú oligarchiu, na úkor hodnôt monarchie a strednej triedy.

V krátkosti sa skúsme zamyslieť nad našou historickou skúsenosťou, kultúrou, a ich  vzťahu k forme vlády. Na Slovensku dnes prevládajú demokratické a republikánske politické názory, ale bolo to vždy tak?

Môžeme sa vrátiť k franskému (i keď môže ísť skôr o označenie pôvodu, než národnosti) kupcovi Samovi, ktorý sa stal vládcom stredoeurópskej, prevažne  slovanskej ríše, v bojoch s Avarmi a býval označovaný i za kráľa.

Do našich dejín sa neskôr zapísal knieža Pribina. K rodu Mojmírovcov, pomenovaných po Mojmírovi I., patril i známy vládca Svätopluk. Nepochybujem, že i sv. Cyril a Metod boli monarchisti.

Neskôr prišlo mnohonárodnostné Uhorsko, na ktorého čele stáli Arpádovci. V povestiach a rozprávkach zostal zachovaný pohľad našich predkov na monarchiu. Monarcha je v nich vykreslený často s úctou, ako pilier spravodlivosti, poriadku a zákonnosti. Ako múdry a starostliivý otec.

Nie je to tak dávno. Ešte pred sto rokmi u nás existovala, i keď už oslabená, monarchia. Za sto rokov sa toho veľa zmenilo, upadla úcta medzi ľuďmi, slušné správanie, oslabili sa rodiny, bolo rozvrátené poľnohospodárstvo, narušená regionálna identita, Strednou Európu sa prehnali vojny i totality.

Naši predkovia nám, ako formu vlády vybrali monarchiu, my sme ju od nich zdedili. Po tisíc rokov bola súčasťou našich životov, kultúry  i identity.  Ale zavrhli sme tento odkaz predkov, a prijali americkú (republikánsko-demokratickú) formu vlády. Spravili sme správne?

Dnes sú nám politické elity vyberané pomocou (drahého a neustáleho kolotoča) volieb. Berieme to ako samozrejmosť, ale je toto naozaj mechanizmus, pri ktorom sa k moci a k spravovaniu štátu dostanú tí najpovolanejší.

Dotknime sa dvoch bodov. Schopnosti a charakteru. Stáva sa víťazom vo voľbach ten najschopnejší? Najcharakternejší? Skôr nie, pričasto víťazia tí, čo majú najširšie lakte, dokážu najviac nasľubovať, dokážu manipulovať, alebo majú peniaze na kampaň (prípadne majú bohatých sponzorov)

Títo ľudia stúpajú v straníckom rebríčku a rastú politicky často vďaka svojim širokým lakťom, ctižiadosti a túžbe po moci, úspechu a sláve. A my naivne čakáme, že sa to náhle zmení a po zvolení sa títo ľudia obrátia, a začnu myslieť a konať obetavo, nezištne, pre celospoločenské blaho? V tomto ma dedičstvo v monarchii výhodu, lebo sú tam neni zvýhodnení tí najctižiadostivejší, tí s najširšími lakťami,  Ale všeobecne známy algoritmus určuje, kto má vládnuť. Takže sa môze stať, že k moci sa dostane nielen múdry a charakterný človek, ale i to, že bude pracovať pre dobro krajiny. Môže sa to stať vo volenej politike? Môže, ale len ťažko bude čestný človek tam stúpať po rebríčku, k moci- bez iintrík, demagogie, populizmu, lží a neúprimných sľubov, bez peňazí na kampaň, ktoré mu poskytnú napríklad finančné skupiny, bez výstredného správania, ktoré by na neho upriamilo pozornosť médii a verejnosti, a ktoré by ho dostalo do povedomia voličov. Aj tak klesá úroveň politiky a bulvarizuje sa.

Každý má právo voliť a byť volený, ale ak nemáte za sebou média a moc peňazí, tak skončíte iba ak v radoch voličov, nahovárajúcich si, že máte možnosť niečo zmeniť. Slabá útecha, tak kde rozhoduje väčšina, je vám pocit víťazstva doprianý, iba ak ste na správnej strane. Je tomu tak len preto, kde ste, že patríte k väčšine, nie preto, aký máte názor.  Dajú vám vo voľbách 5-6 strán, ktoré majú šancu sa dostať do parlamentu, a vy si vyberajte z ponuky. Tí, čo nemajú peniaze na volebnú kauciu alebo sa boja volebného vysledku, ktorý by ich o ňu pripravil, radšej nekandidujú.

Otázka je, čo s tým robiť. Bude sa s tým dať len ťažko hýbať, ak verejnosť nezačne žiadať zmenu. Zabehnuté strany sa budú brániť všetkému, čo by ich mohlo ohroziť, média sa budú báť straty vplyvu.

Uvidíme, kam nás táto ilúzia, že volby sú najlepším systémom výberu politikov, dovedie, a akých politikov nám prinesie.Myslím, že už teraz máme (striedavo) slzy a zábavu isté...

Dnes bol spustený náš nový blog. Prosím sledujte ho, budeme sa snažiť prinášať vždy aktuálne informácie. Čítať správy tohto blogu je možné aj cez RSS kanál.